Andrej

Bol som vychovávaný v kalvínskom vierovyznaní. Od malička som chodil do kostola, modlil som sa naučené modlitby, ale žil som hriešnym spôsobom života. Ako 21-ročný som začal pracovať na mieste, kde som sa zoznámil s jedným kresťanom, čo mi rozprával o Bohu a spýtal sa ma, či nechcem prijať Ježiša Krista do srdca. Aj keď som nevedel, čo to presne znamená, nenamietal som, a tak som v práci prijal Krista. Spomínal akési nedeľné bohoslužby, nemal som tušenie o čom hovorí, no neskôr som zistil, že navštevuje jeden evanjelikálny zbor, kam ma aj zaviedol. Kázne o Bohu sa dotýkali môjho života, ale nedokázal som sa zmeniť. Skúšal som žiť bohabojne, dal som sa pokrstiť, ale nebolo to ono. V tom zbore som sa zoznámil s Lydkou, ktorá zakrátko na to začala študovať v Banskej Bystrici a navštevovať tamojší zbor Milosť. Moje okolie ma presviedčalo, že toto kresťanské spoločenstvo je sektou, že tí ľudia nemajú s Bohom nič spoločného, a preto som bránil chodiť tam aj Lydke - vtedy už mojej snúbenici. Raz som od nej dostal pozvanie na konferenciu, kde práve kázal Slovo pastor z Hit Gyülekezete Balázs Szabó. Modlil som sa, že ak som na správnom mieste, tak nech sa mi dá Boh naozaj spoznať a nech ma naplní Svätým Duchom a už počas chvál som cítil silný dotyk Svätého Ducha a počas kázania sa tento dotyk zintenzívňoval. Na konci zhromaždenia bola výzva k naplneniu Svätým Duchom, pastori vzkladali ruky a vo vnútri som prežil uistenie, že som na tom správnom mieste, prežil som Božiu lásku, a že mi chce pomôcť zmeniť môj život. Po tejto konferencii som prežíval rôzne protivenstvá, kresťanom v mojom vtedajšom zbore som vyrozprával svoje zážitky, ale nepochopili ma. Jedného dňa mi z ničoho nič opuchol jazyk a bolelo to. Modlili sa za mňa v zbore, ktorý som navštevoval, ale môj stav sa nezlepšil. Dostal som sa do Vojenskej nemocnince v Ružomberku, no lekári nevedeli dojsť na príčinu, a tak ma po týždni prepustili s odporučením absolvovať psychiatrické vyšetrenie, s tým, že si bolesť len namýšľam. Ja som však vedel, že môj problém nevyrieši žiaden psychiater. Lydka ma opäť pozvala na konferenciu do Banskej Bystrice a tentoraz slúžil senior pastor Jaroslav Kříž. Vtedy som už bol presvedčený, že jedine Boh ma vie uzdraviť. Po skončení druhej bohoslužby sa Svätý Duch mocne vylieval, pastor sa za mňa modlil a ja som bol radostný, štastný a napokon aj uzdravený. O pár mesiacov sme sa s Lydkou zobrali a žili a slúžili sme v zbore v Banskej Bystrici ešte ďalšie tri roky, ktoré boli pre nás oboch veľmi budujúce. Vďaka týmto silným dotykom od Boha sa môj život radikálne zmenil, Boh ma požehnal šťastným manželstvom, pozvihol nás aj po materiálnej stránke a naše siedme výročie svadby oslávime už ako ozajstná rodina, keďže na august očakávame naše prvé dieťatko. Medzičasom sme sa presťahovali späť na južné Slovensko a momentálne slúžime obaja v zbore Milosť Nitra. Som vďačný Bohu, že sa mi dal spoznať a uvedomujem si, že všetko, čo mám, mám od Neho a skrze Neho.

Lýdia

Narodila som sa do veľkej rodiny s prísnou kresťanskou - baptistickou výchovou, takže veľa pasáží z Božieho Slova som poznala už v detstve dokonca aj naspamäť. V období dospievania som preto s Božím Slovom narábala skôr ako so zbraňou voči ostatným kresťanom, zákonníckym spôsobom, bez lásky. Moje správanie časom vyústilo až do rebélie, a keďže som v tej forme kresťanstva nenachádzala naplnenie, čoraz viac som sa vzďaľovala od Boha. Už v 12-tich rokoch som si hľadala partiu vo svete, začala skúšať fajčenie, alkohol a túžila som vyskúšať rôzne drogy. Dnes viem, že od tých ma ochránila Božia ruka, pretože som mala veľa príležitostí dostať sa k nim, ale vždy, keď boli už na dosah, ozval sa vo mne vnútorný hlas a nedovolil mi siahnuť po nich. Ako plynul čas, čoraz viac som pociťovala prázdnotu vo svojom vnútri, ale nechcela som si pripustiť, že by som bola odkázaná na Boha. Netúžila som po tom prísnom Bohu, čo dáva samé príkazy a zákazy a kresťanstvo som jednoducho vnímala ako mŕtve náboženstvo plné pokrytectva. Keď som však mala 14 rokov, ocitla som sa na jednom kresťanskom festivale a začala som sa hlbšie zamýšľať nad zmyslom svojho života. V jednom momente, ako som tak premýšľala, prežila som silný Boží dotyk, plný lásky a odpustenia. Cítila som, ako Božia láska obmäkčuje moje tvrdé srdce a zažila som Božie volanie: "Ak mi vydáš svoj život, ja ti pomôžem." Bola to veta, ktorá obrátila celý môj život naruby. V ten deň som vydala svoj život Ježišovi a spoznala som Boha tak, ako nikdy predtým. Nasledovalo niekoľko rokov, kedy som sa snažila žiť skutočne biblicky, ale nedarilo sa mi v tom tak, ako som si priala. Keďže som veľa čítala Bibliu, prišla som na to, že potrebujem aj Svätého Ducha, aby moje kresťanstvo bolo plnohodnotné. Nepoznala som takých kresťanov, ktorí by mi v tom vedeli pomôcť, a tak som sa modlila, aby mi Boh dal také spoločenstvo. Napokon som sa dostala do jedného zboru, kde som sa neskôr zoznámila aj so svojím - teraz už - manželom. Na určitý čas mi to stačilo, ale vo vnútri som vedela, že to nie je úplne to najlepšie, čo pre mňa Boh má. Jedným z rozhodujúcich momentov môjho života bolo rozhodnutie, že pôjdem študovať do Banskej Bystrice. Ešte počas prvého ročníka na VŠ som kázala mojej splubývajúcej na internáte, a tá sa, na moje prekvapenie, obrátila. Jedného dňa prišla z mesta a nadšene mi rozprávala o tom, že objavila nejaké Kresťanské spoločenstvo Milosť, a že tam určite musíme ísť. Ovplyvnená vyučovaním, ktoré som dovtedy dostávala, som bola plná predsudkov a strachu, keďže som o Kresťanskom spločenstve Milosť vedela, ale varovali ma, aby som tam nechodila. No pre novoobrátenú kamarátku som to predsa urobila. Počas prvej bohoslužby zo mňa opadli predsudky a zrazu som vedela, že som doma, a že som konečna našla také spoločenstvo, za aké som sa roky modlila. Nasledoval však ešte zápas o môjho - vtedy ešte - snúbenca. Otázka práce Svätého Ducha bola tá, čo nás rozdeľovala a čoraz viac sme sa od seba vzďaľovali. Vedela som, že buď mu pravdu zjaví Duch Svätý, alebo budeme musieť náš vzťah ukončiť, pretože do manželstva som túžila vstúpiť s človekom, s ktorým budem vedieť byť v jednote na všetkých úrovniach - fyzicky, duševne, aj duchovne. Vďaka Bohu, po roku sme sa vzali a vtedy sme urobili pevné rozhodnutie, že chceme spoločne slúžiť Bohu a podporovať zbor, do ktorého patríme. Odvtedy uplynulo takmer sedem rokov, Pán nás veľmi požehnal, pozdvihol, vypočúva naše modlitby a napĺňa naše sny a je úžasné chodiť po Jeho cestách. Dnes už viem, že kresťanstvo nie je len mŕtvym náboženstvom. Tento rok vstúpime do novej etapy nášho manželstva - rodičovstva a s nadšením očakávame, čo má Pán pre nás ešte pripravené.